Najnovšia výstava senického maliara Ľubomíra Miču môže byť pre viacerých menej zainteresovaných divákov istým prekvapením. Doteraz sa totiž autor na pôde svojho mesta i mimo neho prezentoval výlučne charakteristickým akčným prejavom na báze štrukturálnej abstrakcie. Predmetnosť, konkrétne témy v jeho obrazoch nefigurovali, resp. iba ako výsledok iluzívnych asociatívnych predstáv vo vedomí pozorovateľa. Septembrová výstava aktualizuje v Mičovej tvorbe i zobrazujúce princípy, klasickú žánrovú obsahovosť. Už samotný názov výstavy evokuje jej tematickú podobu. Veľká, tradičná téma krajiny síce v Mičovom diele rezonuje už dlhšiu dobu, temer paralelne s jeho abstraktnou tvorbou, ale vždy zostávala iba v zázemí ateliéru, a to predovšetkým v pozícii okrajovej príp. viac-menej študijnej. Kapitola, ktorú práve otvára verejnosti, motivicky reflektuje široké výseky lyrického, typizovaného prírodného prostredia, horizontálnu krajinu s nízkym horizontom a pocitovo monitorovanou oblohou. Vizuálna projekcia týchto názorovo i myšlienkovo abstrahovaných krajín sa v jadre opiera o východiská známe z autorovho akčného programu – vlastná výtvarná artikulácia v sofistikovanejšej podobe sčasti rešpektuje i konštrukčné limity favorizovanej richterovskej rakel techniky. Na úkor obvyklej lokálnej optiky, svetelnej modelácie je tu opäť akceptované aditívne vrstvenie spektrálnych farieb i impulzívne stopy maliarskeho gesta či veľkorysá intervencia maliarskej špachtle.
Pendantom je druhá, početnejšia časť prezentovanej Mičovej krajinárskej kolekcie, ktorá sa s interpretáciou konkrétnej faktickej predlohy ambivalentne a možno i trochu neočakávane hlási ku klasickej neocézannovskej tradícii či už v emotívnejšej alebo vecnej senzuálnej verzii. Rovnako ako v predchádzajúcom voľnejšom okruhu celá jej motivická i vlastná maliarska formulácia sa na rozdiel od autorových rozmerných abstraktných kompozícií pohybuje v miernejších, komorných súradniciach a poukazuje na ďalší, i keď sekundárny rozmer kreativity Ľubomíra Miču.
Božena Juríčková