26. novembra 2025 sme sa v Záhorskom osvetovom stredisku venovali cestovateľom z hviezdnych hlbín – kométam.
Prednášku viedol RNDr. Svetozár Štefeček, ktorý sa už dlhé roky venuje popularizácii astronómie. Bolo to inšpiratívne stretnutie plné informácií, nových poznatkov a úžasných fotografií.
Prednáška odštartovala cyklus spoločných stretnutí, ktoré pre vás pripravujeme v spolupráci Miestnou organizácia Slovenského zväzu astronómov Hvezdárňou Sobotište.
Radi vám touto cestou priblížime výber zo zaujímavých informácií o týchto nádherných nebeských telesách, ich pôvode, pohybe a význame pre našu planétu. Odborný text pripravil RNDr. Svetozár Štefeček.
Kométy sú najzáhadnejšími členmi (či už trvalými alebo len dočasnými) slnečnej sústavy. Vďaka ich náhlemu objaveniu sa na hviezdnej oblohe boli považované za poslov zlých správ – hladomorov, epidémií, vojen …
V zmysle aristotelovskej filozofie ich ľudia nechápali ako vesmírne telesá, pretože narušovali predstavy o dokonalom a harmonickom kozmose, kde sa všetky telesá pohybujú po kružnicových dráhach s presne predvídateľnými polohami na hviezdnom pozadí. Považovali ich za pozemské výpary, ktoré sa z času na čas zapália v našej atmosfére.
Na svoje miesto vo vesmíre si museli počkať až do poslednej štvrtiny 16. storočia, kedy pozorovaním jednej z “vlasatíc” dokázali Tadeáš Hájek a Tycho Brahe, že Veľká kométa musí byť podstatne ďalej ako Mesiac, pretože nemá merateľnú paralaxu. To znamená, že pre pozorovateľa v Prahe a na dánskom ostrove Hven sa v rovnakom čase nachádzala presne na tom istom mieste oblohy. Ďalším míľnikom v ich poznávaní bolo odhalenie periodicity tej najslávnejšej spomedzi všetkých vlasatíc – kométy Halley. Nesie meno Edmunda Halleyho, súčasníka I. Newtona, ktorý zistil, že obežná perióda tejto kométy je približne 76 rokov. On sám ju pozoroval v roku 1682 a jej ďalší návrat predpovedal na rok 1758.
V súčasnosti vieme, že kométy obiehajú okolo Slnka po značne výstredných eliptických dráhach, čo vysvetľuje relatívne krátku dobu ich pozorovateľnosti, pretože v perihéliu dosahujú, v súlade s druhým Keplerovým zákonom, rýchlosti až okolo 50 km za sekundu, zatiaľ čo vo vzdialených končinách slnečnej sústavy sú to hodnoty rádovo desiatky ráz menšie. Pri niektorých môže mať trajektória dokonca hyperbolický tvar a takáto kométa sa už do slnečnej sústavy nevráti. Okrem Slnka na ne pôsobia i planéty, predovšetkým Jupiter. Ten môže periodickú kométu zmeniť na neperiodickú prípadne naopak.
Čo sa týka počtu týchto telies, doteraz ich bolo objavených okolo 4 tisíc, predpokladáme, že celkovo ich je v tzv. Oortovom oblaku niekoľko biliónov. Z tejto periférie slnečnej sústavy sa do jej vnútornej časti dostanú tieto telesá gravitačným “postrčením” blízkych hviezd.
No a poďme ešte k fyzikálnej podstate komét. Americký astronóm Fred Whipple vyslovil hypotézu, že sú to “špinavé snehové gule”, teda v podstate zlepenec zmrznutých plynov, ľadu a väčších i menších pevných častíc. Ich rozmery sú rádovo od stoviek metrov až po desiatky kilometrov, tvar majú nepravidelný, niektoré sú “špinavé” viac, niektoré menej. Keď sa približujú k Slnku, začnú ľady sublimovať (čiže prechádzajú z pevného skupenstva priamo do plynného), vytvorí sa koma -atmosféra kométy a neskôr ich chvost tvorený prachom i plynom. Chvost je síce efemérnym, ale zato najvýraznejším a najkrajším znakom kométy. A nakoľko starovekým Grékom pripomínal svojím vzhľadom vlasy, nazvali tento druh telies astér kométés – dlhovlasá hviezda.
RNDr. Svetozár Štefeček