ČO JE PRE MŇA NAJCENNEJŠIE – vyhodnotenie

Do literárnej súťaže na tému „Čo je pre mňa najcennejšie“ sa zapojilo 23 autorov. Z nich odborná porota navrhla oceniť (bez určenia poradia) 12 autorov:

 

 

 

Adelu Kozánkovú, ZŠ Brodské
Tomáša Jurčáka, ZŠ Brodské
Veroniku Čulenovú, ZŠ Brodské
Hanu Vorobelovú, ZŠ Kúpeľná 2, Prešov
Ili Ivančovú, ZŠ Kúpeľná 2, Prešov
Zuzanu Džačárovú, ZŠ Kúpeľná 2, Prešov
Simonu Veselú, ZŠ Mallého 2, Skalica
Valériu Lašákovú, ZŠ Mallého 2, Skalica
Alexandru Mikušovú, ZŠ Mallého 2, Skalica
Tobiasa Uhrineca, ZŠ Brodské
Adama Derdu, Gymnázium Myjava
Samuela Hasáka, Gymnázium Ladislava Novomeského Senica

Víťazom srdečne blahoželáme!

Jaroslava Slezáková

 

 

 

ADELA KOZÁNKOVÁ

Rodina
Varí, perie, hrá sa s nami
hádaj kto je za dverami ?
Je to naša mamička,
šampión od malička.

S ockom trávim veľa času
objavujem veľkú krásu,
na chate či v prírode
s rodinou či v samote.

Babku s dedkom rada mám,
na líčko ich pobozkám.
Rodina sme veru veľká
nechýba nám ani telka.

Strýko Juraj s rodinou,
sú mi veľkou oporou.
Teta Lidka s Marošom
sú mi veľkým kamošom.

S Ellinkou som jedna ruka.
varujem ju aj keď rúka.
Je to ešte drobček malý
nemá skoro žiadne svaly.

Rodina sme veľká šťastná
nechýba nám veľká láska.

 

 

 

TOMÁŠ JURČÁK

Rodina

Najcennejšia je pre mňa rodina,
hlavne moja mamina.
Som rád, že ma občas karhá,
za hlúposti, ktoré táram.

Tatka mám tiež rád,
je ako môj kamarát.
Je s ním kopec srandy,
Hlavne, keď ideme na ryby.

Mám aj sestru malú,
no za to dosť tvrdohlavú.
Keď sa s ňou niekto nechce hrať,
Zvykne si ho dlho prosíkať.

Babka je k nám vždy vľúdna,
hoci býva unavená.
Koláč nám rada upečie,
aj vajíčka prinesie,

Dedko rôzne historky rozpráva,
každý ho pozorne počúva.
Vždy ma na ňom fascinuje,
ako negatívne veci ignoruje.

 

 

 

VERONIKA ČULENOVÁ

Čo je pre mňa najcennejšie?

Čo je pre mňa najcennejšie?
Rodina je najcennejšia.
Bez mami by svet nefungoval,
otec by mi doma chýbal.

Čo je pre mňa najcennejšie?
Zdravie je najcennejšie.
Človek čo zdravý nie je,
tomu ver do smiechu nie je.

Čo je pre mňa najcennejšie?
Zvieratá sú najcennejšie.
Zvieratá nám lásku nosia,
o pozornosť nás hneď prosia.

Čo je pre mňa najcennejšie?
Domov je pre mňa najcennejší.
Nie je veru lepšia vôňa,
ako mi dom pekne vonia.

Čo je pre mňa najcennejšie?
Príroda je najcennejšia.
V harmónii žijeme,
prírodu si chránime.

 

 

 

HANA VOROBELOVÁ

Dýchajúce obrazy

Utieranie prachu z obrazov skrášľujúcich naše schodisko malo dnes čakať môjho brata. V prvom rade nerozumiem, prečo majú rodičia potrebu preberať zvyky z filmových interiérov domov šťastných rodín, ktoré majú v každom kúte ich mimoriadne útulného domu zavesené fotky v gýčových rámoch s prehnane vysmiatymi tvárami jej členov a obrazy na rovnako pozitívne a prehnane prívetivo pôsobiacich stenách ako samotné nezáživné a nevkusné výjavy zapadajúceho slnka pri mori, krajinomalieb alebo kvetín vo vázach, ktoré všade naokolo steny obklopujú. V druhom rade mám zvyčajné nervy, pretože sa brat zase dokázal vyhovoriť na jeho hlúpy projekt, tentoraz z občianskej, ktorý by moja osoba pokojne zvládla aj za hodinu, no jemu to kvôli zrazu nadobudnutému presvedčeniu o tom, že je stoikom, trvá vždy minimálne dva dni.
Má preto skvelú výhovorku na všetko. Musí predsa, podľa jeho slov, celé dni veľa premýšľať a hľadať súlad…. Ani neverím, že to myslí vážne, keďže dobre viem, aký „vzdelaný“ a na druhej strane výborný herec a prefíkaný mudrlant môj brat je. Ako na zavolanie dostal brat po jeho čarovnom a nečakanom uverení v toto starogrécke učenie v škole úlohu pripraviť si krátku úvahu o vzájomnom vplyve členov rodiny a ich vzťahoch, pretože je ich hlavnou preberanou témou spoločenstvo. Na detaily som sa nevypytovala, no určite tam môžu spomenúť aj vplyvy iných faktorov, ako to poznám z nižších ročníkov sama. Teraz si vlastne uvedomujem, že nám svoju úlohu mohol oznámiť až pár dní po tom, čo ju v škole dostal, a to, že sa predtým zrazu vyhlásil za stoika, bolo len súčasťou jeho diabolského plánu s názvom „Ako oddialiť svoje povinnosti na čo najdlhšiu dobu“. Tak či onak, o svoje presvedčenie, teda o snahu úplnej blaženosti a pokoja vzhľadom na svoj osud podmanený matke prírode alebo v jeho prípade skôr snahu o povolenie byť lenivým, podložené vetami pár dávno žijúcich vlasatých múdrych mužov stále neprišiel, čím sa len potvrdzuje brilantnosť jeho plánu. Plánu, ktorý si rodičia stále nevšimli a vďaka ktorému musí jeho predtým možno nežiadaná, no teraz určite vítaná obeť stáť na schodoch (ako obvykle mačkinými chlpmi obsypanými) s handrou v stŕpnutej ruke natiahnutej pri spomínaných rozmerných obrazoch. Teraz ešte viac ako inokedy neschvaľujem svetlý a do očí bijúci maliarov výber farieb na zapadajúcim slnkom osvetlenej lúke. Nie aby som bola úplne proti všetkému pozitívnemu či úsmevu hodnému, no naozaj nerozumiem, prečo tu nemáme vystavené aj nejaké tmavšie a každodennú, nie vždy svetlú realitu zobrazujúce diela. Tie by som tu našla len veľmi ťažko, keďže by sa na všetky tieto akoby falošne veselé steny vôbec nehodili, na čo som prišla s mojimi „výbornými“ dizajnérskymi a módnymi schopnosťami aj sama, takže mama to určite musela zamietnuť už v prvých sekundách strávených v priestoroch pred pár rokmi kúpeného domu.
Všetky obrazy postupne lenivo a s neprestajným hundraním zbavím špiny a s úľavou potom zídem po stále chlpatých (to ma už upratať nedonútia, sľubujem) schodoch na prízemie. „Keď už máš tú handru v ruke, choď prosím poutierať aj tie obrazy v pivnici,“ prikáže hneď po mojom zazretí mama. „Ahhhhh,“ ihneď nezabudnem odpovedať. Schody ma upratať nedonútili, no toto ma podľa maminho rozkazovačného tónu iste neobíde. Na to, že musím pred vstupom do ďalšieho, na moje utretie čakajúceho priestoru handru ešte v kúpeľni vypláchnuť už mama asi nemyslela. Pokojne to po príchode mohol dočistiť aj brat, no už som myslím spomínala, že na rozdiel od neho, mne rodičia nevysvetliteľné právo len tak sa vyhnúť povinnostiam neudelili. Aj ja sa nabudúce skúsim vyhlásiť za stoika a podotknem, že ma k tomu inšpiroval môj skvelý brat. Dve všetko flákajúce deti v dome nedbajúce na všetky rozkazy už rodičom musia začať prekážať a ja len dúfam, že nám tie výmysly potom zadrhnú obom. Alebo si vyhľadám ešte nejaký lepší myšlienkový smer, ktorý mi rodičia so svojimi novým veciam a spôsobu myslenia otvorenými hlavy pokojne povolia.
V pivnici je šero a príjemné ticho ako obyčajne. Občas sa z neurčitého miesta ozve tichý šuchot (nad pôvodom sa radšej nezamýšľam) alebo ozvena áut zvonka, ktoré sa však hneď rozplynú v pohlcujúcej temnote ticha. Moje myšlienky však toto šero neutlmí, naopak, kvôli ich neprestajnému dobiedzaniu a vábeniu nekonečne vyzerajúcich tmavých stien spôsobujúcich ich prudké vírenie a udieranie do útrob mojej na každý podnet reagujúcej osobnosti šmátram po vypínači trochu dlhšie ako zvyčajne. Oranžové svetlo všetky zvláštne, no pre mňa už pomerne bežné deje lenivo odoženie. Obrazy na o čosi tmavšej, ale len kvôli zlému osvetleniu trochu menej pozitívne pôsobiacej stene privítam s úsmevom. Úplne som zabudla na to, že naše obrazy, ktorým sa kvôli ich absencii mamou chcenej pozitivity a svetla nedostali na naše schodisko, sme vyvesili aspoň do pivnice, podľa mamy rovnako neprívetivej ako ony samotné. Už ste sa však mohli dovtípiť, že mne pripadali oveľa hlbšie a aj lepšie vyzerajúce. Navlhčenou handrou prejdem po tmavom rohu špinavej ulice osvetlenom žltou žiarou z blízkej pouličnej lampy, potom očistím portrét bradatého zachmúreného muža s hlbokými vráskami na celej tvári.
Na nasledujúci obraz sa zahľadím pozornejšie. Zobrazuje na prvý pohľad bežný deň a rodinné stolovanie, no keďže rodina aj priestory jej bývania vyzerajú trochu chudobnejšie, farby, ktoré na plátne prevládajú, sú poväčšine zemité. Keď prejdem pohľadom až k dolnému rohu plátna, teda ku koncu drevenej nohy stola, zazriem pri ňom čupiace ľahostajne vyzerajúce dievča asi v mojom veku. Ďalší členovia rodiny s neurčitými výrazmi na tvárach sediaci za prestretým stolom si ju vôbec nevšímajú a ona akoby na nich tiež pozabudla. Po niečom v blízkosti stola blúdi očami, no keďže zatiaľ nič nenachádza, vyzerá to, že si chce len potajme užiť trošku času bez ustavičných pohľadov a otravných rozhovorov rodičov a súrodencov. Vyžaruje z neho samota mysle a chcené odlúčenie, no nič z toho nemení môj pohľad na aj tak obľúbený obraz spomedzi tých, ktoré máme doma.
Zrazu začujem tlmené kroky. Spoznám v nich bratovo nie až tak hlasné ako rodičovské schádzanie po schodoch. S handrou v ruke a so spýtavým pohľadom na tvári sa pootočím k dverám. „Môžeš mi s niečím pomôcť?“ vyhŕkne brat rozrušene, no na jeho pomery celkom zdvorilo hneď po vstupe, čo moje prekvapenie ešte prehĺbi. Zarazene, ale s klasickou súrodeneckou nevrlosťou a ešte k tomu nahnevaná kvôli jeho spomínanému mne len povinnosti pridávajúcemu vyhováraniu, sa ho spýtam: „Čo odo mňa chceš? Nevidíš, že som zamestnaná prácou, ktorú mám vlastne kvôli tebe?“ (na slovo tebe dám, samozrejme, dôraz) „Poutierať obrazy si mala predsa ty, takže to nie je moja vina,“ pomaly začína hádku brat. Jej pokračovanie si viete určite domyslieť, preto sa posuniem pár minút dopredu. „Prišiel si sa len hádať alebo mi už konečne povieš, čo si tak súrne potreboval? „Aha, zabudol som,“ postupne zmení tón z útočného na predošlý rozrušený. „No, už som písal ten projekt (práve sme sa o ňom hádali, takže som bližšie info nepotrebovala) a keď som ho mal už skoro hotový, všimol som si, že v ňom máme opísať aj nejaký vzťah medzi súrodencami. Problém je v tom, že musí byť načrtnutý z dvoch pohľadov,“ „No jasné. Robím tu za teba toto hlúpe upratovanie a mnoho ďalšieho a keď sa už konečne objavíš z tých tvojich veľmi poučných a zmysluplných prechádzok, mám ti teraz ešte pomáhať robiť nejakú blbú a navyše trápnu úlohu, ktorá už na prvý pohľad vyzerá zdĺhavo,“ odseknem mu nazlostene a rýchlo sa pustím do ďalších obrazov, aby som to mala čím skôr za sebou. „Ja viem, že je to blbosť. No fakt to neplánujem robiť s rodičmi. Máme to mať do zajtra. Zdá sa ti, že teraz mám ešte čas zájsť ku nejakému kamošovi, aby som to spravil s ním?“ začne ma rovnako nahnevane a so zle skrývanou nervozitou kvôli nesplneniu úlohy a s tým spojenými ďalšími následkami presviedčať. Zahľadím sa na tmou zatienené malá okná, cez ktoré dnu cez deň kvôli nízkym stropom preniká slnečné svetlo a na chvíľu sa zamyslím. Už-už chcem vyhŕknuť protiargument, no stihne ma prerušiť: „Neviem prečo, no nikto nezdvíha a mne sa to už fakt nechce riešiť,“ zodpovie mi moju nevyslovenú otázku. „Hmmm. Vieš, že to nepôjde len tak,“ „Čo chceš?“ spýta sa už rezignovane brat a netrpezlivo čaká na moje požiadavky. Poviem mu dlhý zoznam prác, ktoré za mňa má urobiť alebo príkazov, ktoré má splniť, a keďže dobre vie, že nie je v situácii, v ktorej by mohol vyjednávať, iba ticho pritaká a začne mi konkrétnejšie vysvetľovať úlohu. „Si si vedomý toho, že opisovať náš vzťah by bolo nanajvýš trápne a divné?“ spýtam sa po jeho dorečnení vážnym tónom, ktorý však zreteľne vyvracia môj široký úškrn. „Neviem, či máme inú možnosť,“ súcitne odpovie. Zamyslíme sa. Iná možnosť…
Podvedome sa odvrátim od brata a rozhliadnem sa okolo. Vlhká handra v ruke mi pripomenula moju predošlú prácu a s ňou aj obraz vedľa mňa. Dievča pri stole tam stále pokojne, no osamelo čupí a jej rodina si aj naďalej užíva skromnú hostinu. Iný pohľad… „Vravela učiteľka, že tých ľudí, ktorých vzťah opisuješ, musíš poznať? Musíš byť jeho súčasťou?“ vyhŕknem zrazu s nápadom. Brat sa na mňa zarazene zadíva. „Nič také, myslím, nespomínala. Som si skoro istý,“ odpovie stále hľadajúc môj zámer. „Tak sa teda poďme do toho pustiť!“ zvolám prehnane pozitívne, užívajúc si jeho nechápavé pohľady a pustím sa do vysvetľovania. Čakala som, že mi tu teraz nebude ďakovať za môj skvelý nápad, no aj jeho okamžité zlepšenie nálady ma na počudovanie potešilo. Pristúpi bližšie k veľkému obrazu, ja sa postavím vedľa neho a pár chvíľ sa len uprene pozeráme pred seba a snažíme sa nájsť všetky drobnosti, záchvevy emócií a deja, ktoré pred nami ostali skryté. Čakám na bratov názor, no keď sa už dlhšiu dobu neozýva (asi príliš vtiahnutý a zamestnaný autorovou vlastnou, štetcami vykreslenou realitou), začnem prvá a oboznámim s mojím pohľadom na vec. Keď sa na mňa po skončení rozprávania pozrie brat so zvrašteným obočím a nesúhlasným výrazom, je hneď vidieť, že sa o naše názory hlavne ohľadom obrazov a dojmov nedelíme a že sa vlastne ani nezhodujú. „Nechápem, prečo to všetko vidíš tak negatívne,“ začne. Už z tejto vety vycítim, že ho v niečom ten jeho stoicizmus asi neslúžiaci len ako výhovorka predsa len ovplyvnil. „Veď sa predsa všetci usmievajú, nevidíš? Sú šťastní preto, že majú jeden druhého a tým myslím, že sú všetci pokope. Nevidíš tieto dievčatá? Pozerajú sa na svoju sestru a podvedome ju kontrolujú. Okrem toho, to dievča vyzerá akoby to, čo hľadá, chcela čím skôr nájsť a vrátiť sa k stolujúcim,“ pokračuje. Fakt sa čudujem, kedy stihol takto vyspieť. Na druhej strane ma už začína jeho nedávno nadobudnuté pozitívne myslenie vytáčať. „Je predsa jasné, že to dievča chcelo čím skôr vypadnúť a že si ich neprítomnosť naozaj užíva,“ oponujem. „Sám si povedal, že sa usmievajú. Je to preto, že sa konečne rozdelili.“ Čakám na jeho odpoveď aj na to, že si pomaly začneme vymýšľať aj ich celý rodokmeň alebo to, na čo v tmavom okne tak uprene hľadí ich strakatá mačka. „Vidím, že tvoj názor len tak nezmením, lebo stále pevne veríš v svoje pozitivitu nevítajúce myšlienky. Prečo by všetko mala byť tak čiernobiele ako to tu teraz vykresľujeme? Autor zobrazil niečo, čo si každý vysvetľuje inak podľa toho ako sa cíti a ako to sám chce vnímať. Je preto jasné, že ty v tom uvidíš len to, čo hovoríš. Musíš zmeniť zmýšľanie, aby sa zmenil aj tvoj pohľad na tento obraz,“ tentoraz zmraštím obočie ja. „Nie si náhodou nejaký chorý?“ spýtam sa so smiechom. Už vidím, ako mi vysvetlí aj to, ako mu ovplyvnilo jeho uverenie v spomínané učenie celý život.
Jeho ďalšie múdre, no stále kecy by som už počúvať nezniesla, preto ho radšej rýchlo s úškrnom preruším. „Koľko je hodín? Poďme sa do toho rýchlo pustiť, inak to nestihneme. Máme predsa využiť dva pohľady, takže sa zatiaľ zmýšľanie meniť pokúšať nebudem, okej?“
Projekt dopíšeme tesne pred polnocou (polhodinu pred dopísaním sme už kvôli príkazom rodičov museli opustiť pivnicu). Pri zaspávaní sa mi však stále v hlave krútia myšlienky len o osamelom, no usmievavom dievčati a tvárach jej súrodencov hľadiacich kdesi ku rohu stolu…
Po škole sa asi po prvýkrát za život veselo náhlim k bratovej izbe. „Tak ako?“ vyhŕknem prehnane zvedavo hneď po otvorení dverí. Brat tiež asi po prvýkrát v živote zdvihne oči od mobilu skôr ako ho ďalší raz nazlostene požiadam, usmeje sa a povie: „Za jedna“ (ako inak). „Ešte k tomu mi dala učiteľka s radosťou pochvalu za originálne prevedenie úlohy. Neviem prečo, no tentoraz je moje nadšenie oveľa väčšie ako pri iných jednotkách či pochvalách, aj keď táto vlastne ani nepatrí iba mne. Vlastne asi viem prečo.“ Ešte sa ho povypytujem na podrobnosti, ktoré opíše s rovnakým zvláštnym, no vítaným nadšením a hrdosťou na našu spoluprácu.
Nadšené dojmy z jeho rozprávania po niekoľkých minútach vystrieda nezvyčajný pocit. Pocit, ktorý potom vnímam ešte väčšmi v pivnici pri tmavom obraze. Teraz sa mi však taký tmavý nezdá. Vidím v ňom viac svetla a radostí blízkych ako predtým. Hľadím do milujúcich tvárí, pri ktorých sa môj pocit postupne prehlbuje a zo všadiaľ ma mäkko objíma. A keď sa v šere miestnosti po niekoľkých minútach objaví brat, viem, že ten pocit, ktorý som doposiaľ prehliadala, musím a odteraz aj budem vnímať a nachádzať všade naokolo. Potom sa už rozvinie sám a jeho sila bude rásť ako nehynúci kvet.

Pohľad sa dokáže meniť prekvapivo rýchlo, pomyslím si neskôr.

 

 

 

ILI IVANČOVÁ

Kamienok

„Nechcem sa s ňou hrať!“ vyhlásila Elena nahnevane, „je malá a divná a prosto ju tu nechcem!“ Ostatné deti rozhorčene prikyvovali. Elena sa diabolsky uškrnula, otočila sa na päte a odcupkala aj s celou svojou partiou. Po hodnej chvíli sa Juliettine oči odtrhli od zeme. Pozrela sa na nebo. Bolo teplo. Až príliš teplo. Na nebi nebolo ani jedného obláčika a slnko pražilo, akoby naschvál. „Musíš sa trochu opáliť. Si bledá ako stena,“ počula slnko švitoriť. Vzduchom sa niesla vôňa pokosenej trávy, ale aj smrad potu všetkých detí. Juliette sa ťažko dýchalo. Utrela si spotené čielko a poškrabala sa na nose. Celým dvorom sa ozývali ich výkriky a smiech. Poobzerala sa okolo seba. Hojdačky obsadila skupina chlapcov, takže šanca, že by sa pohojdala, sa pomaly, ale isto vytratila. Šmýkačka už bola zabratá Eleninou skupinou a keby aj mala odvahu priblížiť sa, Elena by ju iste zhltla zaživa ešte predtým, ako by sa dotkla prvého schodu. Pieskovisko nepripadalo v úvahu, pretože to bolo skôr jazierko ako pieskovisko. Včera a aj predvčerom celý deň lialo ako z krhly. Aj keď preliezačky, hojdačky aj šmýkačka vyschli, v pieskovisku sa stále držala voda. Vsadila by sa, že tam práve videla drobné telíčko žaby. No a na tých už spomenutých preliezačkách sa štverali iné deti. Síce ani jedno z nich jej nepovedalo, nech vypadne, no po Eleninom rannom výstupe sa bála čo i len priblížiť k o statným deťom. Už zas sa to stalo. Preto, že má také drobné krátke nôžky, vybehla zo sirotinca ako posledná a teda aj do záhrady pribehla… no posledná. Vtedy už bolo jasné, že dnes sa nepohrá. Zasa. Juliette sklopila zrak a premýšľala. Čo by mohla robiť? Mohla by ísť za slečnou Sophie a povedať jej, že sa Elena správa ako netvor. Sophie a aj ostané panie zo sirotinca ju mali odjakživa rady. Ale nechcela byť žalobabou. Vedela, že ak by čo i len cekla o Elene, Sophie by šla Elenu pokarhať. Elena by sa správala ako rodený anjel a neskôr by Juliette zobrala obed, večeru a dokonca aj periny a vankúš. A možno by jej aj uštedrila zopár milých slov.
„Elena, nesmieš byť zlá k ostatným deťom!“ hromžila slečna Sophie a pani Tess sa nahnevane prizerala, „ešte raz budem počuť, že si niekomu ublížila, zle sa to pre teba skončí.“ Pani Tess to ukončila dupnutím nohou a uštedrila Elene facku novinami. Elena sa mykla. „P- prepáčte… už sa to viac nestane,“ vyjachtala zo seba, a potom sa otočila na Juliette, „je mi to ľúto, Juliette. Prepáč.“ Juliette sa usmiala na znak odpustenia. Elena sa taktiež usmiala. „Dobre, tak bežte už,“ vydýchla slečna Sophie a obe sa rozbehli preč. Keď dorazili do záhrady, Elena sa na Juliette oborila: „Nič mi nie je ľúto ty slizká žaba! Naozaj si si myslela, že to myslím vážne? Si hlúpa ako puk. Nečudujem sa, že ťa tvoji rodičia nechceli.“ Vyčarila ten úsmev, ktorý Juliette v kancelárii pani Tess oklamal a ufujazdila preč. V ten deň Juliette viac-menej hladovala, pretože jej Elenina partia ukradla obed aj večeru. Keď sa vracala z knižnice, v ktorej mimochodom trávi najviac času, pretože tam nikto nechodí, zbadala svoju posteľ bez vankúša aj periny.
Nie, tak toto už nikdy viac zažiť nechcela. Aj keď skoro vybuchla túžbou posťažovať sa slečne Sophie, ako sa bojí otvoriť ústa a prihovoriť sa iným deťom, ako sa bojí priblížiť sa k nim a ako ju šikanuje Elena. Nikdy si to nechcela priznať. Sú v tom všetci spolu, myslela si. Sú nechcení, a preto by sa mali mať aspoň radi navzájom. Ale nie. Asi pred týždňom si konečne priznala, že ju Elena šikanuje. No a čo teraz? Čo s tým ona mohla robiť? Nemala kamarátov, ktorí by sa jej zastali, pretože bola malá a divná ako podotkla Elena. Nechcela do toho zaťahovať slečnu Sophie a už vôbec nie pani Tess. Nechcela, aby mali ešte viac starostí. Veď už teraz ich majú dosť. Zrazu si všimla, že kolotoč, ktorí boldoteraz obsadený, sa uvoľnil. Neváhala ani minútu. Rozbehla sa čo len jej sily stačili a dobehla ku kolotoču. Usmiala a sadla si. Chcela niekoho poprosiť, aby ju roztočil, no nemala na to guráž. Preto sa len mykala, pretože s jej maličkými nôžkami nedočiahla na zem. V tom sa za ňou vynoril tieň. Od strachu zamrzla a skoro odpadla. „ Ale, ale koho to tu máme,“ vycerila zuby Margot, mohli by sme povedať Elenina dvorná dáma. Juliette sa pomaly otočila. „Ahoj zlatko,“ zapriadla Elena, ktorá sa týčila vedľa Margot, „vieš, toto je náš kolotoč, tak buď taká láskavá a strať sa.“ Juliette po krku stiekol cícerok studeného potu. „N- nepamätám sa, že by s- ste tu boli prvé,“ dostala zo seba. Elena sa usmiala, naklonila sa ku Juliette a pošepla: „Vypadni.“ Na druhú šancu nečakala. Vystrelila ako neriadená strela a rútila sa ku veľkej vŕbe na druhom konci záhrady. Dorazila tam zadýchaná so slzami v jej veľkých modrých očiach. Rýchlo sa poobzerala, či sa niekto nedíva, oprela sa o mohutný kmeň starého stromu a konečne spustila. Neplakala nahlas, takže by ju nikto nemal začuť. Sedela s hlavou opretou o kolená a jemne potichu vzlykala. Plakala za všetkým a pre všetko. Plakala, že ju rodičia nechceli, že tu bola uväznená až kým nedospeje, lebo kto by si už len adoptoval slizkú žabu? Plakala, že sa nemá s kým hrať, že sa nemá s kým zhovárať, že nesmie slečne Sophie povedať, ako veľmi sa trápi. Plakala, lebo sa mala zle. Zrazu začula puknutie vetvičky tesne za sebou. Vyľakaná, že to je znova Elena, vystrelila hore a už-už sa zbierala na útek, keď v tom zrazu… „Mám peknú zbierku farebných kamienkov,“ povedal hlas, „nechceš ich vidieť?“ Zaskočená Juliette sa otočila a zočila chlapca, možno trochu staršieho ako ona sama, ako stojí pod vŕbou a pýta sa jej, či chce vidieť jeho zbierku kameňov. Mal gaštanové vlasy, oči tmavé ako nočná obloha, chudú tvár a dlhý tenký nos. Bol úplný opak jej samej. Ona mala dlhé svetlé vlasy, jagavé modré oči, okrúhlu tváričku a malý noštek. Zneistela. Bola to Elenina pasca? Chce ju niekde nalákať a ublížiť jej? A kto je vlastne tento chlapec? Nikdy ho nevidela. Je nový? Ako sa volá? Odkiaľ má tie kamienky? Mala toľko otázok, že zo seba dostala len tiché: „Uh.“ Chlapec sa oslnivo usmial. „Vidím, že si v rozpakoch,“ podotkol, „nechaj ma, aby som sa predstavil. Volám sa Bruno a slečna Sophie ma našla na ulici.“ Znova sa usmial. Obarene na neho zazerala. Ako to, že je taký šťastný? Je predsa tu! Nechcený, opustený a sám. „J- ja som Juliette,“ vysúkala zo seba. „Juliette, to je pekné meno!“ zamyslel sa, „budem ťa volať Jules… alebo Julie? Alebo snáď Jul?“ Po prvýkrát za tento deň sa zasmiala. Páčili sa jej všetky, a preto len mykla plecami. „Budem ťa volať tak, ako mi príde na jazyk,“ vyhlásil a ona súhlasne prikývla. „Chceš vidieť tú zbierku? Videl som ťa, ako sem bežíš a napadlo mi, že ti ju ukážem,“ mykol plecami. Horlivo prikývla. Neverila, že sa s ňou niekto z detí milo rozpráva. „Nasleduj ma!“ hrdo povedal a pochodoval na druhú stranu vŕby. Bol tu celý čas! Počul ju, ako nariekala. Preľakla sa, no bola príliš zvedavá, aby odišla. Bez slova obišli širokú vŕbu a Juliette uvidela menší pník. Slečna Sophie jej raz povedala, že tu niekedy boli vŕby dve, lenže jedna prerástla druhú, a tak tú druhú museli zoťať, aby tá väčšia mala miesto na rast. Bruno si kľakol na zem vedľa pníku a pokynul jej, aby podišla bližšie. Aj ona si kľakla a pozrela sa na pník. Na ňom sa jagalo zo dvadsať všakovakých kamienkov. Boli modré, sivé, čierne, hnedé, ba dokonca aj žlté, zelené, červené a zazrela aj jeden ružový a jeden fialový. Zažiarili jej oči. „Odkiaľ ich všetky máš?“ omámená sa opýtala. „Väčšinu som našiel pri rieke alebo len tak v tráve. No nie sú skvelé?“ zajasal. Z pníka zodvihol ten fialový kameň. Ten sa jej páčil najviac. „Páči sa,“ povedal s úsmevom a podal jej ho. Opatrne ho zobrala do svojich malých suchých rúčok. Pomaly si ho prevracala, obzerala a napokon ho zodvihla k slnečným lúčom, ktoré prechádzali cez hrubé vetvy starej vŕby. Zažiaril, ako keby bol kúzelný! „Je naozaj nádherný,“ povedala a podala mu ho spať. „Nie, nie,“ Bruno zodvihol obe ruky, „je pre teba.“ Zaskočilo ju to a začala kývať hlavou na nesúhlas. „Ale, neblázni! Zober si ho. Budem len a len rád,“ znova sa usmial a tentoraz sa Juliette nechala presvedčiť.
V ten večer ležala vo svojej skromnej posteli, no nespala. V rúčke zvierala fialový kameň a myslela na chlapca, ktorý jej ho daroval. Zvierala ho tak tuho, ako by sa mohol každú chvíľu vypariť. A síce bol ten malý kamienok pre ňu veľmi cenný, oveľa cennejšie však bolo priateľstvo, ktoré jej dal jeho darca.

 

 

 

ZUZANA DŽAČÁROVÁ

Všetko zlé je na niečo dobré

Pred tromi rokmi

„Súd uznáva obžalovaného Denisa Tresteho za vinného. Súd sa skončil, môžete opustiť súdnu sieň,“ to boli posledné slová sudkyne predtým, ako sa všetci postavili zo svojich miest a policajti odviedli môjho otca. Mama bola úplne bezradná. Chýbalo málo a rozplakala by sa bratovi na plece. Ja som nedokázala normálne vnímať. Všetko sa to dialo ako v spomalenom filme. Videla som sudkyňu a prokurátorku ako sa rozprávajú. Smerom od nich – a aj od nás – viedli traja policajti môjho ocka do väzenia.
„On nič neurobil. Nič neurobil,“ plakala mama do Kristiánovho pleca. On ju len hladil po vlasoch, ale nič nehovoril.
Ocka odsúdili neprávom. Viem to. Poliši mali málo dôkazov a nechcelo sa im ďalej hľadať. Tak si vybrali nevinného, ktorého nejakým zázrakom spoznala poškodená…osoba.
„Poďme domov, prosím,“ pošepkala som mame. Nevedela som, čo iné by sme mohli teraz urobiť.
Cesta autom bola tichá. Tak strašne tichá. Mama by nebola schopná šoférovať, preto sa toho ujal brat. Ja som stále nedokázala hovoriť. Nikdy nezabudnem na pocit, keď sudkyňa vyriekla rozsudok. Nikdy.

Súčasnosť

Prvé týždne bez otca boli strašné. Mama len plakala. Ja a Kristián sme netušili, ako ju utešiť. Ja som spočiatku ani nerozprávala. Učiteľky v škole nevedeli, čo so mnou. Ani ja sama som to nevedela.
Postupne sa to však lepšilo. Začali sme ocka navštevovať tak často, ako sa len dalo. Ak by na nás mama netlačila s učením, asi by sme to poriadne flákali. Len na upresnenie – chceli sme rozbehnúť vlastnú pátraciu akciu, ktorú nedokončili policajti. A popri tom by nám na školu veľa času neostávalo.
Po roku bol už ocko vo väzení zvyknutý. Naše návštevy boli, aj napriek tomu, stále dlhšie a dlhšie. Raz nám dokonca porozprával o svojom spoluväzňovi Richerovi. Vraj ho chcel druhú noc v cele zmlátiť, ale našťastie bol blízko dozorca.
Mamka hneď začala panikáriť. A priznám sa, že aj ja. Po tej návšteve nastalo doma akési divné ticho. Vrátili sme sa do obdobia spred deviatich mesiacov, kedy to bolo najhoršie. Asi sme si naplno začali uvedomovať, čo hrozí otcovi na tom mieste.
Nanešťastie táto udalosť ovplyvnila aj moje výsledky v škole. Nedokázala som sa poriadne sústrediť a z dôležitého testu z matiky som dostala štvorku. Na niektorých školách, ako som sa dozvedela od kamošky, funguje nová apka, ktorú si môžu stiahnuť rodičia a vidia známky svojich detí. Naša škola je, našťastie, sto rokov za opicami, takže ak mamke neukážem žiacku knižku, nemá sa ako o štvorke dozvedieť. Teraz som naozaj rada, že pán riaditeľ je držgroš, aj keď v zime by teplé radiátory dosť pomohli.
Brat sa, naopak, ešte viac zahĺbil do štúdia. Mama bola nadšená. Tak som si povedala, že jej nebudem kaziť radosť. Moje školské faux pas tak zostalo utajené pekných desať dní. Dúfala som, že si mama nespomenie na známky aspoň do konca prvého polroka, ale opak bol pravdou.
Jeden piatkový večer prišla za mnou do izby s vážnym výrazom na tvári. Myslela som si, že už všetko vie. Možno mi niekedy, keď som bola vonku, prehrabala tašku a na nezúčastnenú matku sa len hrala. Niee. To nie je jej štýl.
Sadla si na moju posteľ a vzdychla si: „Lulu. Volala mi tvoja učiteľka matematiky. Prečo si mi nepovedala o tej štvorke?“
Nemohla som jej klamať. Keď som videla tú vyčerpanosť v jej hnedých očiach, mala som chuť plakať.
„Bola si šťastná. Nechcela som ťa trápiť.“
Prisunula sa bližšie ku mne. „Bude ma to trápiť, kým si ju neopravíš. Jasné?“
Vedela som, že to príde. Sčasti aj preto som jej to nepovedala.
„Hej, jasné.“
A týmto sa náš rozhovor skončil. Všetci budú spokojní, keď si ja opravím matiku. Až na mňa.

Po pár testoch a dvoch ústnych odpovediach – netušila som, že aj z matiky sa dá odpovedať – som si nakoniec tú štvorku opravila. A to na jednotku! Nech sú teraz všetci spokojní. Stálo ma to všetky moje sily. Psychické aj fyzické. Matika je krkolomná veda.
Ockovi sme o štvorke nepovedali. Zbytočné stresy, povedala mama. Vtedy som nechápala. Tak ona musí vedieť o všetkom, aj keby sa mala preto trápiť do úmoru, ale pre ocka sú to zbytočné stresy? No viac ma mrzelo, že sme mu nepovedali ani o tej kope jednotiek, za ktoré môže ta štvorka.
Doma sa zase vrátila väčšina vecí do normálu. V škole som sa lepšie sústredila a Kristián nosil domov samé výborné alebo veľmi dobré známky. Ja som už nedoniesla žiadnu štvorku. Len sem-tam trojku z diktátu, ale okolo toho sa dráma nerobila. Na to sme boli zvyknutí aj predtým.
Pomaly, ale isto sa blížil koniec prvého polroka. Zima bola už v plnom prúde a začala sa rozliehať aj v mojej hlave. Všetky vedomosti, ktoré som za uplynulých päť mesiacov nazbierala, akoby sa samovoľne zavreli v chladničke mojej mysle. To mi poriadne sťažilo polročné testy. A o diktáte ani nehovorím!
Akurát bola veľká prestávka a so spolužiačkou Lenkou sme desiatovali na chodbe.
„Myslíš, že v angline budú aj chytáky?“ spýtala sa ma Lenka počas hltania svojho rožka so šalátom.
Naozaj som verila, že nie. Naša angličtinárka má veľmi premenlivú povahu. Je dosť možné, že ak sa dobre nevyspí, dá nám do testu aj niečo, čo sme sa ešte neučili.
„Myslím, že by sme si mali, pre istotu, pozrieť aj učivo na druhý polrok,“ skonštatovala som.
Obe sme sa na tom zasmiali. Bolo to asi prvýkrát, odkedy zavreli ocka, čo som sa naozaj úprimne zasmiala.
Zazvonilo na koniec prestávky a my sme sa horko-ťažko došuchtali do triedy. A až tam sme si uvedomili, že máme telesnú. Do telocvične to boli, naopak, šprinty.

Nastal deň D. bol to deň, kedy sa mal uskutočniť test z anglického jazyka. Všetci sme, prekvapivo ticho, sedeli na svojich miestach a čakali na príchod učiteľky Mravcovej. Meškala päť minút, z čoho sme boli neskutočne nervózni. Nikdy nemeškala.
„Možno sa jej niečo stalo,“ pošepkala mi Lenka. Tomu som neverila. Ak by Mravcová dostala do styku s diviakom, diviak by prehral.
Striasla som sa. Hnusná predstava.
„Možno ochorela,“ ozvala sa odzadu Kika.
Zboku ma do hlavy trafil zhužvaný papierik. Otvorila som a prečítala si text.

Mravcová na ľavoboku! Na tvári má pockerface! Ticho!

Rýchlo som sa obzrela, odkiaľ ku mne doletel papierik s výstrahou. Kýval na mňa Denis, ktorý sedel najbližšie k oknu, z ktorého mal dobrý výhľad na chodbu. Viac som nepotrebovala. A dievčatá, ktoré si odkaz prečítali ponad moje plece. Okamžite sme stíchli a čumeli do učebníc.
Učiteľka vstúpila do triedy. Vonku sa akoby zotmelo. Naskočila mi husia koža.
„Takže. Viete, čo vás teraz čaká. Doplňujúca informácia: do testu som dala aj učivo z minulého roka. Píšete len modrými perami.“
S Lenkou sme sa na seba pozreli. Dokelu! Na to sme nepomysleli. Takže sme sa nanič biflili druhú podmienkovú vetu! Mala som chuť niečo rozbiť.
Na našu lavicu dopadli trojstranové testy plné cudzích slov a nezmyselných viet. Pod ich váhou akoby sa až lavica ohla. Chcela som fňukať, plakať, kričať, robiť hocičo, len nepísať tento test.
„Máte tridsaťpäť minút,“ boli posledné slová pani učiteľky Mravcovej.
Sklonila som zrak a pozrela na prvú úlohu. Predložky. Čože?! Veď to sme brali pred dvomi rokmi! Opisovať som nemohla. Sedeli sme v prvej lavici v strednom rade, takže na nás mala učka perfektný výhľad. Práve, keď som šla priložiť pero na papier – čo by bol katastrofálny stret – sa otvorili dvere a dnu vstúpila vrátnička. Boli sme v takom šoku, že sme ma úplne zabudli postaviť.
„Áno?“ hlas Mravcovej.
„Potrebujem Luciu Tresteovú. Čaká ju mama na vrátnici.“ Hlas vrátničky sa ozýval z diaľky. Neverila som vlastným ušiam. Som zachránená! Som zachránená? Prečo je tu mama? Snáď sa nič nestalo Kristiánovi.
Vstala som zo svojho miesta a vykročila som smerom ku vrátničke – mojej dnešnej hrdinke. Nechcela som tam nechať Lenku samú, ale takáto šanca sa neodmieta.
Prišli sme na vrátnicu, kde sedela mama. Na tvári mala čudný výraz. Bola šťastná, ale aj trochu – no dobre, trochu dosť – roztržitá. Triasla sa jej noha a to nebolo dobré znamenie. Alebo áno? Ja už neviem! Stále som nastavená na test z angliny.
„Miláčik, ideme do väzenia,“ oznámila mi jemným hláskom.
„Čože?!“
„Ocka prepustili. Našli sa nové dôkazy, ktoré potvrdili jeho nevinu. Našli skutočného páchateľa.“
Dýchala som. Potom som chvíľu nedýchala. Zrazu som nič nepočula. Videla som mamu, ako otvára a zatvára ústa, ale nič som nepočula.
A potom nastal zlom. Konečne po skoro dvoch rokoch som sa dokázala skutočne nadýchnuť. Svet mal iné farby, inak voňal. Voňal po nádeji.

Ocka sme čakali pri bráne väznice. Usmievala som sa. Usmievala som sa počas celej cesty sem. Usmievala som sa, keď som vystúpila z auta. Usmievala som sa navonok a aj vo vnútri.
Kristián bol ako na pružinke. Normálne sa okolo neho vytvorilo elektrické pole. Mama plakala. Ale tentokrát od šťastia.
Konečne sa začala otvárať brána. Keď sme v nej uvideli stáť ocka, neudržali sme sa a rozbehli sa k nemu. Všetkých nás objal a ja som sa rozhodla, že tento pocit i uchovám naveky.

 

 

 

SIMONA VESELÁ

Čo je pre mňa najcennejšie

Pocity môžeme vyjadriť rovnakými spôsobmi, rôznymi citmi, rôznym vyjadrením. V našom živote nezáleží na tom, ako vyjadríme city, či sme ich vyjadrili rovnako ako v minulosti, pretože jedna myšlienka, jeden fyzický čin alebo slza nám pocit ukáže pod iným svetlom. A pre toto čaro sú pocity dôležité pre náš život. Každý deň ma napadol iný pocit, nad ktorým som sa zamyslela, a snažila sa nájsť ten smer, ktorý mi dá do života. Pocity sú dôležitým faktom ľudských emócií. Emócie nemôžeme skrývať, pretože vďaka nim sa formuje náš osobný charakter. A charakter tvorí človeka.
„Čo je pre mňa najcennejšie?” Ďalšia filozofická otázka môjho života, na ktorú nemám konkrétnu odpoveď. Filozofické otázky sú všade okolo nás, v rôznych podobách, v rôznych činoch.
Ľudské činy bývajú niekedy bolestivé, hlúpe a niekedy zraňujúce nielen pre nás samotných, ale aj pre ostatných okolo nás. Naše činy niekedy bolia viac ľudí, od ktorých sme milovaní, ale my si to neuvedomujeme. Niekedy si neuvedomíme ani rozdiel medzi láskou a využitím, kde láska je predstieraná. I keď naše naivné skutky v nás zanechajú pocit poníženia, nenávisti voči samej sebe, tak nám to vždy dá silu do ďalšieho života, aj keď my ju v danej chvíli nevidíme. Každá chyba, či už väčšia, alebo menšia, každá jedna nás posunie ďalej.
Po tej facke od života, ako sa hovorí, dostaneme nový pohľad. Nezáleží, či sme tie chyby zopakovali, alebo zhoršili, problémy sú tu na to, aby sme sa im čelom postavili a nebáli sa následkov. Následky môžu byť väčšie a zložitejšie, ako sme očakávali, ale vždy sa dajú riešiť. Je len na nás, ako sa im postavíme, ale nie je správne sa utápať v činoch, ktoré sú už minulosťou. Minulosť spomienok spočíva v tom, že je to za nami a aj tam to ostane. Skutky nás donútia ponoriť sa do seba a nájsť otázky, na ktoré nemáme odpovede, otázky typu „Prečo sa my, ženy, vraciame k rovnakému typu mužov?”, keď aj tak vieme, že sa znova sklameme? Pretože či už z mojej mladej skúsenosti, alebo zo skúsenosti dospelých žien môžeme vidieť, že kvôli jednému faktu sa dokážeme vrátiť do vzťahu, kde budeme smutné, i keď sme si to znova zakázali.
Tieto otázky sú filozofické otázky. No otázkach nikdy nie je nič zlé, ale nemôžeme čakať odpovede vysypané ako z rukáva. Každá otázka má svoj čas, má svoju myšlienku a nakoniec po tvrdom boji so samým sebou a s bojom s časom dostaneme svoju odpoveď. Avšak niekedy nám zostanú iba spomienky, lepšie i horšie.
Spomienky sú cenné veci v našom živote. Jediná nevýhoda je, že spomienky dokážu byť zabudnuté, i keď my sa proti tomu snažíme bojovať. Sú to nádherné maličkosti života, z ktorých máme úsmev na tvári. Maličkosti sú nádherné a mali by sme si ich užívať každý deň, pretože náš osud je spočítaný. Je v nich smer a my nijako neovplyvníme napr. smrť blízkeho človeka. Smrť je tak rovnako krásna ako život, iba v inej podobe, inom smere.
Ľudia chcú, aby blízki po ich smrti nesmútili, a i keď ten druhý chce prežívať bolesť s nami, chce byť oporou aj keď už nemá tú možnosť, chce nás vnímať ako súčasť jeho života, avšak my tam už nie sme. Každý človek má svoj smer, svoj údel, svoju povahu, ktorá nám možno nesadne. Život nám je daný preto, aby sme ho využili bez strachu, bez smútku, i keď smútok patrí k životu rovnako ako láska.
Láska je cenná radosť života, kde sme milovaní dvoma typmi lásky. Láska materská, kde je pud materský založený na základe prvého dotyku matky a dieťaťa. Dotyk je náš prvý spôsob komunikácie. Je tak rovnako dôležitý ako kyslík, ktorý dýchame. Avšak dotyk môže znamenať viac ako slová, dotyk pier, keď si dvaja ľudia vyjadria lásku. Niekedy nám netreba slov, stačia naše dotyky alebo fyzické prejavy našich pocitov ako úsmev, objatie..
Pokiaľ máš tú možnosť, dotkni sa ho, dotkni sa jej. Pokiaľ máš tú možnosť, vyjadri city, i keď možno nebudú opätované. Je pekné milovať, ešte krajšie je byť milovaný. Milovať bez ohľadu na prekážky, ktoré zasahujú do lásky, ktorá nemá hraníc. Lásky, ktorá je krutá a niekedy zložitá na to, aby sme ju pochopili. Láska je len časť nášho života. Pokračuje manželstvom, rodinou. Vnímam tú krásu z pohľadu mojich rodičov, kde láska nemala a ani nemá hraníc. Avšak k láske patrí strach z toho, že budeme zabudnutí. Strach z toho, že sme neprežili toľko, čo sme chceli, strach z toho, že nás pohltí viac minulosť ako naša budúcnosť.
Raz mi jeden človek povedal, že je dôležité bojovať o človeka, ktorý za to stojí. Alebo, že je lepšie sa naivne zamilovať a prežiť najkrajšie chvíle, ako prežiť roky nášho života v strachu z toho, že nás niekto odmietne, nebude milovať alebo sklame. Niekedy je krajšie človeka cítiť s jeho myšlienkami a zakryť si oči pred jeho nedokonalosťami. Každý človek má nedokonalosť, ktorú možno nevidí, alebo ju chce zmeniť. Človek by mal byť milovaný spôsobom, kde nemusí meniť svoje JA.
Ja som vždy mala plánovanú budúcnosť, komunikáciu, reč, jednoducho všetko. Ale je hlúpe plánovať budúcnosť, pretože náš osud je sám nejako postavený alebo zariadený. Prekážky v živote nás zrazia, ale postupom času môžu posunúť na vrchol. Na vrchol, kde sa budeme cítiť silní na určitý čas. I keď na tom vrchole sme zraniteľní, zraniteľní viac ako inokedy predtým. Myslíme, že ľudia nám nedokážu ublížiť, ale pravda je taká, že nám dokážu ublížiť viac, ako sme si mysleli. Ľudia sa dokážu zmeniť alebo správať inak, zmeniť svoj charakter, zmeniť seba. Charakter je niečo, čo tvorí človeka. Je len na nás, čo si vyberieme, ale vždy je čas bojovať za niečo, čo chceme, aby bolo v našom živote dokonalé, kompletné alebo zmenené. Nikdy nie je neskoro bojovať pre niečo, čo z úprimnej duše milujeme. Nikdy to nebude ľahký boj. Snažme sa bojovať aj za maličkosti, za osobu, ktorú milujeme. Každý jeden si zaslúži druhú šancu, každý jeden si zaslúži našu druhú dôveru. Nikto nie je dokonalý, ale dokáže byť milujúci. A život nie je dokonalý, život nás stále skúša. Skúša nás od detstva, keď prežívame kamarátske vzťahy, potom cez našu prvú lásku, ktorá v nás zanechala prvý pocit zlomeného srdiečka až do dospelosti každou jednou skúškou v našom živote.
Život nám ukazuje, že je dôležité sa problémom postaviť čelom, že je dôležité odpustiť a znova dať dôveru každému, pri ktorom máme pocit lásky a dôvery. Že je dôležité vnímať bolesť ako skúšku, ale že to najcennejšie získavame aj z maličkostí. Z maličkostí v podobe ranného bozku milujúcich rodičov a postupom času radosť z ranného bozku našej lásky. Je dôležité bojovať za niečo, čo za to stojí. Je dôležité sa pozrieť do zrkadla a s vystretou hruďou si povedať “som na seba hrdý,” i keď nás naša minulosť napĺňa smútkom. Rozhodovať sa zodpovedne, ale aj riskantne, pretože dlhé rozhodovanie nás môže niečo stáť. Nebáť sa hľadať odpovede, v ktorých zistíme presne to, čo od seba očakávame, čo očakávame od nášho života. Uvedomiť si, že život je dar, pri ktorom musíme tolerovať každú ľudskú bytosť, ktorú nám život privedie do cesty. Riskovať a v budúcnosti si povedať, že každý risk za niečo stál, že každý boj je len cesta k slnečným dňom. Že keď nastane náš čas, budeme pyšní na seba.
A toto sú pre mňa maličkosti, ktoré považujem za najcennejšie okamihy. Sú to okamihy, keď poznávam svoje hranice, svoje očakávania, svoje prvé slzy bolesti, ale aj svoje prvé slzy radosti. Maličkosti sú pre mňa najcennejšie veci, ktoré chápem, cítim iba ja. Nebáť sa zobrať fotoaparát, štetec, pero a zanechať svoje pocity na papieri. Emócie sú moje najkrajšie šťastie. Mať úsmev na tvári, keď som šťastná, i keď vnútri plačem…
Emócie života. Maličkosti života. Pre mňa najcennejšie.

 

 

 

VALÉRIA LAŠÁKOVÁ

Čo je pre mňa najcennejšie

Najcennejší bol pre mňa môj prvý zápas v ringu. O tom, že budem mať zápas, som vedela už týždeň dopredu, no presne deň pred zápasom sa zistilo, že nemám súperku. Bola som z toho celkom sklamaná, ale nevadilo mi to, veď budú aj ďalšie zápasy.
V deň, kedy mal byť môj zápas, sme zo školy išli hrať druhé okresné kolo z florbalu a vyhrali sme. Vtedy mi tréner napísal, že nakoniec sa mi našla súperka a mám zápas večer o ôsmej. Mala som z toho veľkú radosť, no mala som aj obavu, pretože dve hodiny pred zápasom som mala koncert. Zavolala som mamke a snažila som sa ju presvedčiť, aby ma pustila. Najprv som ju rozveselila tým, že sme vyhrali z florbalu, a potom som jej povedala o zápase. Nakoniec som ju aj presvedčila. Najvtipnejšie na tom bolo, že na ten zápas som prišla v lodičkách a šatách, keďže som mala predtým koncert a nebol čas sa ísť domov prezliecť. Prišla som tam, prezliekla sa, zobrala si rukavice, prilbu, zuby. Tréner prišiel za mnou, zobral mi uterák a fľašku s vodou a povedal mi, že mám dvadsať minút na rozcvičenie a zahriatie svalov. Po celý čas tam bola aj moja jedna kamarátka, ktorá ma rozosmievala, takže vďaka nej som nebola v takom veľkom strese. Keď prešlo tých dvadsať minút, ktoré boli pre mňa dlhé ako dvadsať hodín, tréner so mnou dal ešte lapy, vysvetlil mi taktiku a pripravili sme sa na nástup. Cesta do ringu bola naozaj zaujímavá, pohľady ľudí, ktorí si nás prezerali, porovnávali so súperkou… V ringu mi dal tréner prilbu a zuby, ja a súperka sme išli k rozhodcovi do stredu ringu, kde nám dal potrebné pokyny. Ťukli sme si ruky a išli do svojich rohov, pár sekúnd a začal sa zápas. Súperka sa po mne zvláštne rozbehla a začala mlátiť hlava-nehlava, kopa úderov bolo mimo a ďalšie zasa do krytu. V tej chvíli som využila jej chyby proti nej a používala som tvrdé háky a zadný rovný úder.
Vždy sa mi podarilo pekne trafiť. Keď zazvonil gong na prestávku, tréner ma pochválil, že mi to ide dobre, že mám pokračovať v tom, čo tam robím, oblial ma vodou a dal mi napiť. Začalo druhé kolo, v ktorom to bolo už naozaj zaujímavé, zadný hák sa mi podaril presne na bradu a súperka padala na zem, ale zvládla to, o tri sekundy sa postavila. V tej chvíli ľudia, ktorí fandili súperke, stíchli a moji ľudia začali kričať a radovať sa a ja s nimi. Rozhodca ju dopočítal a pokračovali sme v rozohratom druhom kole. Stále sa mi darilo. Bola ďalšia prestávka a ja som bola už naozaj unavená. Týždeň pred zápasom som bola ešte chorá a mala som aj kĺb prasknutý na ruke, čiže ma bolela aj ruka, ale radosť z toho, že naozaj vyhrávam a vyhrala som aj druhé kolo, ma posúvala ďalej. Keď začalo tretie kolo, súperka tiež už veľa nevládala, ale stále sme sa obe veľmi snažili. V treťom kole ma konečne aj súperka trafila, síce mi to nič nespravilo, ale cítila som ten úder. Po skončení tretieho kola sme obe čakali, kto vyhrá, cestou k stredu som bola veľmi šťastná a hlavne zvedavá. Keď som už stála v strede, premýšľala som, komu zdvihnú ruku. V hlave som vedela, že som to vyhrala, aj tréneri si to mysleli, iná možnosť nebola. Bola som presnejšia, silnejšia a aktívnejšia, no súperka tu bola domáca a zdvihli ruku jej. Bola som z toho znepokojená a nechápala som prečo, bola som aj veľmi nahnevaná. Podala som si ruku so súperkou, potom s jej trénermi a rozhodcom a išla som do šatne. Tam mi tréneri vysvetlili, že na takýchto zápasoch, ktorým sa hovorí galavečer, majú často prednosť domáci, že je to síce nefér, nemalo by sa to robiť, ale chválili ma a boli veľmi radi, aký výkon som predviedla.

 

 

 

ALEXANDRA MIKUŠOVÁ

Čo je pre mňa najcennejšie?

Niekedy nechám svojim myšlienkam voľný priebeh. Jedna myšlienka mi ide tam, druhá zasa tam. Keď mi príde nejaká rozumná na myseľ, preskúmam ju, zamyslím sa chvíľu nad ňou, premýšľam a potom zavrhnem a idem ďalej. Ako nám pani učiteľka oznámila túto tému, vedela som, že určiť si pár vecí osôb či pocitov, čo sú pre mňa najcennejšie, bude veľmi ťažké. Pre každého je to niečo iné. Ale čo je to pre mňa? Tak nad touto otázkou rozmýšľam dlho.
Čo môže byť pre mňa najcennejšie? Je to človek, zviera, vec či pocit? Väčšinou, keď si poviem, čo to môže byť, zatvorím si oči a premýšľam. Napadne ma vždy najprv moja rodina, priateľ, náš pes a kamaráti. Zvyčajne začnem rozmýšľať o tom, prečo sú pre mňa najcennejší. Vždy sa mi prehrá nejaká spomienka alebo niečo, prečo sú tak pre mňa dôležití. V poslednej dobe začínam aj myslieť na to, ako boli niektorí ľudia pre mňa najcennejší a brala som ich ako najkamarátov, no potom som prišla na to, že som sa mýlila. Samozrejme, každý nemôže byť taký, akého si predstavujem… Ale beriem to tak, ako keby mi v nejakých veciach „vrazili nôž do chrbta“, zmýlila som sa v nich. A som rada, že som na to prišla včas. Aspoň som sa poučila v tom, že existujú aj falošní ľudia. Z každej jednej veci sa poučím a vždy si vážim ľudí, čo boli so mnou, keď mi bolo najhoršie, a preto sú pre mňa najcennejší. Samozrejme, že som ešte malá a nemám toho veľa prežitého, ale čo mám prežité, z toho sa poúčam a beriem si to do života ako zmenu. Každá vec, čo sa mi udeje v živote, je kvôli niečomu. Pre niečo sa mi stala. Najcennejší pocit pre mňa môže byť to, keď som s rodinou, priateľom a ľuďmi, čo mám rada. Nikdy sa pri nich necítim smutno alebo sama. Vždy, keď som s niekým, koho mám rada, som plná energie a viem, že som s niekým, komu môžem veriť, vtedy som šťastná. Tento pocit patrí medzi tie najcennejšie pocity. Toto cítim aj vtedy, keď hrám volejbal a vyhráme. To je taký neopísateľný pocit, že až… Alebo aj vtedy, keď napríklad mám spraviť niečo, čo mi povedia rodičia, tréneri alebo aj učitelia. Keď to urobím a dostanem dobrú známku za to, alebo keď vidím, že som sa zlepšila v niečom, na čom som dlho pracovala. Napadá ma milión pocitov, čo patria medzi moje najcennejšie. Som rada za to, ako žijem, aj keď niekedy by to mohlo byť lepšie. Myslím treba moje správanie alebo to, ako beriem niektoré veci na ľahkú váhu, napríklad svoje rozhodnutia.
Som rada aj za to, že som si nejakých ľudí odstrihla zo svojho života, ktorí by ma ťahali k tomu horšiemu. Som rada za to, že mám okolo seba už len tých dobrých ľudí, čo ma rozveselia, majú ma radi takú, aká som, sú pri mne v zlých i dobrých chvíľach, proste pre mňa spravia skoro všetko a sú ku mne úprimní. Preto sú pre mňa najcennejší.

 

 

 

TOBIAS UHRINEC

Čo je pre mňa najcennejšie

Život. Začína ako zázrak, niečo tak nepochopiteľné. Z malej neviditeľnej veci vznikne niečo tak nádherné. Vyvíja sa, rastie, hýbe sa, kope, otáča sa. Všetko sa deje vo vnútri matky. Je to neuveriteľné, že na vývin stačí len deväť mesiacov. Narodí sa malý človiečik. Nový život. Potrebuje úplne všetko, musí sa naučiť všetko. Od malička sú človiečiku vštepované hodnoty života. Vníma svet taký aký je, ešte nepozná všetky nástrahy. Je chránený. Všetko je preňho pekné, farebné, veselé, šťastné. Je medzi svojimi blízkymi, ktorí ho milujú. V kruhu rodiny má všetko, nič mu nechýba. Pozerá sa detskými očami na veľký svet. Pomaličky si zvyká na všetko, na nových ľudí. Rastie, učí sa nové veci, učí sa od dospelých, rád opakuje. Chodí do škôlky, do školy, na vysokú. Nikdy ho neprestanú chrániť, podporovať, pomáhať mu.
Ale vo svete nie je len všetko ružové. Raz zistí, že ľudia sú rôzni. Každý deň sa niečo deje, niečo nové, toľko vecí. Boli vojny. Koľko životov zbytočných muselo vyhasnúť. A choroby. Koľko ľudí, detí zomiera na všelijaké choroby. Koľko násilia, zločinov. Ale človek sa musí so všetkým popasovať. Musí vstať a kráčať ďalej. Vždy si nájde niečo, čo ho posunie vpred. Možno len nejaká maličkosť, nejaká drobnosť. Možno východ, alebo západ slnka. Pohľad na rieku, stromy, krásu prírody. Úsmev dieťaťa, pohladenie blízkeho človeka. Niekedy stačí úplne nejaká maličkosť, keď sa len niekto na niekoho pekne pozrie. A hneď je svet , život krajší. Človek by mal žiť pre všetko nové, vážiť si aj úplne nepatrné veci. Ale aj zdravie. Je najdôležitejšie. Pre všetkých. Každý by si ho mal chrániť, lebo je len jedno. Kiežby neboli choroby, vírusy! Ale aj to patrí k životu. Žijeme na tomto svete len chvíľu, a preto musíme žiť naplno. Treba si plniť sny, vážiť si jeden druhého. Správať sa s úctou k svojim rodičom, ktorí nám dali ten vzácny dar – život. Áno je to dar, najvzácnejší dar na svete. Nič krajšie na svete ako príchod nového života nie je. Nebuďme na seba zlí, vážme si jeden druhého, pomáhajme si a hneď nám bude na svete lepšie, ľahšie. Nikdy nezabúdajme na tých, ktorí nám pomáhali, snažme sa im to oplatiť láskou, činmi. Ľudia, ktorí si pomáhajú sú šťastnejší, lepší.
Ale nikdy, nikdy nezabudnime na svojich rodičov, ktorí nám dali život. Keby nebolo ich, nemohli by sme spoznať tento svet, všetku krásu, lásku, ktorú nám po celý život dávajú. Nikto nemá toľko lásky ako rodič ku svojmu dieťaťu. Vážme si život, je to to najcennejšie čo máme.

 

 

 

ADAM DERDA

Čo najmilšie mi je

V svetle ideálu kvitnú kvety vábivé,
hoci ich vôňa je sladká, sú podlo tŕnité.
Šepkajú chvály s falošou skrytou,
sadajú na konár nežných citov.
Komu by nevoňala pýcha ješitná, veď každý po nej cnie,
jej perím pravda prekrytá, zabúdame o svojom sne.
Chceme viac, viac a hneď,
milosti v nás, tej už niet.

Zbor sa stena, monument dokonalosti.
Jeho tieň je chladný, chladný ku kosti.
Zdobí zvonku, láme zvnútra,
radosť berie, chválu núka.

Netúžim po povrchnej ilúzií seba,
čoho veľa nechcem, čoho málo treba.
Vášeň z bohatstva je mrzká, ničí charakter,
no maličkosť priam nebeská, znova budí mier.

Nehľadám veľa, nežiadam moc,
dôležité pre mňa je obdivovať túto krásnu noc.
Oblohu plnú hviezd, sprevádzajú mesiac,
jemný vánok, slnko, to je dôležité predsa.
Lúka plná kvetov a vôňa hĺbky lesa,
šum krídiel motýľov na pokraji plesa.

V objatí lásky, čo pramení zo srdca,
má tisíce podôb, okúsiť ich treba.
Priateľstvo pevné, ktoré hraníc nemá,
také, čo z krátkeho momentu prerastie do dekád.
To je to, po čom túžim, čo najmilšie mi je,
nie drobné slovo, ale srdečne konanie.
Netúžim po obdive polovice sveta,
túžim len dať blízkym lásku, ktorá vracia späť sa.

 

 

 

SAMUEL HASÁK

Čo je pre mňa najcennejšie?

Veľakrát som sa zamýšľal nad touto otázkou, no vždy som aj po dlhých úvahách dospel k rovnakej odpovedi. Sú to moji rodičia a moja najbližšia rodina. Myslím, že je to životná aj historická múdrosť, ktorú určil už Abraham Lincoln: „Za všetko, čím som alebo dúfam, že som, dlžím svojej anjelskej matke.“
RODIČIA, s ktorými mám veľmi dobrý vzťah. Možno aj preto, lebo ako malý som s nimi netrávil veľa času. Keď sa náhodou obzriem späť a napriek 17 rokom skúšam bilancovať, uvedomím si, že som nebol práve nadaným dieťaťom. Nevedel som povedať R či S, no napriek svojim nedostatkom som vynikal, a stále vynikám, bojovnosťou. Schopnosťou nikdy sa nevzdať. Moja mama napriek tomu, že bola riaditeľkou základnej školy a nie vždy mala veľa času, si vždy našla voľnú chvíľu a cvičila so mnou výslovnosť. Vďaka jej starostlivosti a tiež mojej usilovnosti som sa rýchlo naučil vyslovovať hlásky, ktoré mi dovtedy robili problém a neskôr ako školák som získal veľa ocenení v recitačných súťažiach, ako je napríklad Hurbanov pamätník, Timravina studnička a mnoho ďalších. Moja mamina mi dala najväčší dar, aký kedy môže niekto niekomu dať – stala sa osobou, ktorá vo mňa vždy verila…
Ako malé dieťa som sa tiež nikoho nebál a bohužiaľ alebo chvalabohu som sa nebál ani starších a väčších chalanov, ktorí mi robili zle. Nikdy som nebol typ chlapca, ktorý by sa rád bil, aj keď bitiek mám za sebou dosť. Neustúpil som fyzickej prevahe, keď som bol presvedčený o svojej pravde. Spomínam, ako reagoval otec na roztrhané tričká a krvavé hánky svojho syna. Neriešil veci za mňa a tak ma pripravoval na život. Vždy ma zobral a tvrdo so mnou trénoval. Pochopil som, že ma učil základnú životnú pravdu: „Veľkosť človeka spočíva okrem iného aj v tom, ako dokáže riešiť svoje problémy.“
Vďaka láske, záujmu a starostlivosti rodičov som včlenil do svojho hodnotového rebríčka ďalšiu životnú filozofiu: „Domov sú ruky, na ktorých smieš plakať“ (Miroslav Válek).
Rodičia ma naučili veľa ďalších dôležitých životných múdrostí. Napríklad aj skutočnosť, že ak chceme niečo dosiahnuť, musíme pre to niečo urobiť. Opäť vo svojich rodičoch som našiel vzor pracovitosti.
Nikdy tiež nezabudnem na naše dovolenkové cestovanie do rôznych štátov a užívanie si jeden druhého. To ma tiež naučilo, že nie je dôležité kde som, ale s kým som. Rodičom som vďačný aj za to, že mi nikdy nedovolili nasadiť ružové okuliare, ale naopak ma na svet reálne pripravili. Nikdy ma prehnane neľutovali, zakaždým ma s láskou a trpezlivosťou povzbudili a ukázali mi správny smer. Za všetky roky môžem spomenúť úraz kolena, ktorý pre mňa znamenal koniec snov o profesionálnom futbale. Rodičia mi verili, podržali ma a ja skúšam tréningy bojového športu ako mma-fighter. Svoje rozprávanie o nenahraditeľnosti rodičov ukončím vyznaním, že napriek veku adolescenta sa nehanbím verejne povedať, že rodičov si veľmi vážim a veľmi ich tiež ľúbim.
NAJBLIŽŠIA RODINA, tú predstavujú tiež starí rodičia a spomienky, keď som s babkami piekol koláče, s dedkom jazdil na traktore a kŕmil domáce zvieratká. Nekonečné prechádzky a spomienky na snahu starkých vytvoriť pre mňa to najkrajšie detstvo vôbec. Starí rodičia ma naučili úcte k starším a slabším. Naučili ma vzájomnej tolerancii a celkovej slušnosti. Aj preto ich chodievam navštíviť takmer každý druhý deň. Pretože slová ako: ,,Samko, máme z teba radosť,“ sa počúvajú veľmi dobre od blízkych ľudí, čo ich hovoria úprimne a s potešením. Spomienkové rozprávanie a úvahu končím konštatovaním, že rodičia a starí rodičia sú pre mňa všetkým pre ich nezištnú lásku a starostlivosť, ktorú mi vždy dávali. Naučili ma, že šťastie nie je materiálny svet nových smartfónov a tenisiek, ani lajky na Facebooku. Naučili ma uvedomovať si úplne iné šťastie – duchovné. Hovorí sa, že šťastný je ten, kto našiel svoje šťastie v rodine, ja som sa k týmto šťastlivcom zaradil už dávno.