Záhorské osvetové stredisko v Senici Vás srdečne pozýva na vernisáž autorskej výstavy fotografií Martina Petríka s názvom Anton Srholec a jeho priatelia, ktorá sa uskutoční 5. novembra 2026 o 17:00 hod. v priestoroch Záhorského osvetového strediska (Vajanského 19/5).
Výstava ponúka pohľad objektívom fotografa Martina Petríka na život, duchovný odkazu a priateľstvá nezabudnuteľného kňaza, človeka a humanistu Antona Srholca.
- Trvanie výstavy: 5. 11. – 25. 11. 2026
- Otváracie hodiny:
- V pracovných dňoch od 7:30 do 15:30 hod.
- V stredu od 7:30 do 17:00 hod.
Podujatie finančne / organizáciou zastrešujú Trnavský samosprávny kraj, Záhorské osvetové stredisko a Coop Jednota Senica.
Srdečne pozývame všetkých priaznivcov kultúry a duchovných hodnôt.
Slovo autora: Anton Srholec, ako som ho poznal
S Tonkom Srholcom som sa zoznámil koncom roku 1970, keď chodieval vyučovať náboženstvo na základné školy v bratislavskom Ružinove. Už vtedy z neho vyžaroval mimoriadny pokoj. Nech bol okolo neho akýkoľvek ruch, každý, kto ho počúval, mal pocit, že sa rozpráva výhradne s ním. Ten istý prístup si zachoval aj neskôr, počas kňazského pôsobenia v kostole Blumentál.
V tom čase bol v Bratislave pravdepodobne najznámejším kazateľom. Na jeho omše, najmä na kázne, prichádzali zástupy študentov a Blumentál doslova praskal vo švoch – ľudia často stáli vonku až na chodníku. Chodievali sme mu miništrovať na poobedné omše. Zatiaľ čo spočiatku nás bolo len pár, postupne nás pribudlo viac ako dvadsať.
Tonko mal za sebou ťažkú minulosť – v 50. rokoch bol za pokus o útek za hranice odsúdený a strávil takmer desať rokov vo väzení a v pracovných táboroch, vrátane uránových baní v Jáchymove. Ani táto skúsenosť ho však nezlomila, naopak, naučila ho ešte väčšej empatii a obetavosti. Dobre poznal praktiky režimu, a preto nás miništrantov chránil pred Štátnou bezpečnosťou. Keďže kostolník so ŠtB spolupracoval, Tonko nám poradil, aby sme mu nehovorili svoje pravé mená, adresy ani školy, ale aby sme si vymysleli verohodné údaje z okolia Blumentálu.
Čoskoro ho úrady preložili do Perneku. Hoci tam na začiatku chodilo do kostola len zopár starších žien, do pol roka bol kostol opäť plný a dedinu zaplnili autá s bratislavskými značkami. Ako skupina miništrantov sme za ním v sobotu ráno chodievali autobusom a zostávali sme až do nedele. Náš neformálny vedúci, chlapec zvaný „Frankie“, s nami chodil až do momentu, kým ho Tonkovi priatelia z Prahy a Brna nespoznali na fotografiách ako príslušníka ŠtB.
Komunistickému režimu sa nepáčil Tonkov vplyv na mladých ľudí, a tak ho presúvali z miesta na miesto. Z Perneku išiel do Veľkého Zálužia pri Nitre, no aj tam za ním prúdili študenti. Nakoniec ho preložili do pohraničného pásma v Záhorskej Vsi, kde každého, kto za ním cestoval, na stanici či po ceste legitimovali. Tonko si však dokázal zachovať nadhľad a zmysel pre humor. Keď za ním raz prišli dvaja príslušníci ŠtB a žiadali zoznam ľudí z podzemnej cirkvi, povedal im, nech prídu o týždeň. Medzitým urobil výpis z farskej knihy zosnulých a ich mená im odovzdal ako zoznam osôb z tajnej cirkvi.
Tonko sa nikdy na nič nesťažoval. Ak za ním niekto prišiel s trápením, odchádzal povzbudený a často aj s riešením. Keď ste mu chceli niečo darovať, stalo sa, že ste od neho odchádzali obdarovaní vy.
V roku 1985 zorganizoval modlitbovú noc pre mladých pútnikov na Velehrade. Keďže v obecných priestoroch to zakázali, stretnutie sa konalo na poliach za dedinou. S podomácky vyrobeným ampfliónom sa s mladými modlil až do rána. Po tejto udalosti mu odobrali štátny súhlas na kňazskú službu a musel nastúpiť ako skladník do ružinovskej nemocnice. Kňazsky mohol opäť pôsobiť až začiatkom roku 1989 v Blumentáli.
Po odchode do dôchodku koncom roka 1989 pracoval pre Helsinský výbor a založil RESOTY – prvý domov pre ľudí bez domova v Bratislave. Prešlo ním viac ako dvetisíc ľudí a väčšina z nich sa vďaka tejto pomoci dokázala znovu integrovať do spoločnosti. Dnes v tejto práci pokračuje jeho neter Marta Bariak Košíková. Skúsenosti na spustenie tohto projektu čerpal aj v rakúskom Sankt Pöltene v spoločenstve EMAUZ, kam sme s ním chodievali na víkendy. V lete tiež roky zastupoval pána farára v štajerskom Hatzendorfe.
Pre mňa osobne bol Tonko človekom, ktorý významne ovplyvnil moje fotografovanie. Pomáhal mi s výberom najlepších snímok z mnohých podujatí, napríklad pri oslave jeho 85. narodenín. Z tohto výberu vznikla fotokniha, ktorá potešila jeho rodinu aj priateľov. Okruh jeho blízkych bol obrovský, no on si pamätal každého. S ľuďmi sa rozprával tak prirodzene, ako by sa vídali denne. Neškatuľkoval ich podľa viery či národnosti – mal dar spájať. Jeho ekuména bola skutočne žitá; priateľov mal naprieč všetkými cirkvami vrátane židovskej obce. Tríciou tejto myšlienky sú dodnes modlitbové stretnutia na Ekoagrofarme v Drieňovej pri Rajci, kde za jedným stolom na lúke spolu s návštevníkmi a členmi KPVS sedia a modlia sa rabín, evanjelický aj katolícky kňaz.
Táto výstava zachytáva najmä obdobie od júna 2014. Jedinou výnimkou je fotografia z 80. rokov, na ktorej som Tonka zachytil počas jednej z jeho návštev u nás doma v Bratislave.