Pri príležitosti okrúhleho 130. výročia narodenia nášho rodáka zo Senice, plukovníka in memoriam Ľudovíta Šimka, ktoré si práve v tomto roku pripomíname, Trnavský samosprávny kraj – Záhorské osvetové stredisko v Senici pripravovalo v spolupráci s ďalšími inštitúciami usporiadanie pietnej spomienky spojenej s prednáškou o jeho živote a pôsobení. Žiaľ, ani v nedeľu 29. novembra 2020 nám aktuálna pandemická situácia neumožnila plánované pietne podujatie uskutočniť. V tejto súvislosti sme preto oslovili s prosbou pána plk. Mgr. Miloslava Čaploviča, PhD., riaditeľa Vojenského historického ústavu v Bratislave, ktorý nám ochotne poskytol podrobné informácie, ako aj zaujímavosti o živote plukovníka in memoriam Ľudovíta Šimka (nižšie publikovaný text uvádzame so súhlasom autora):
Ľudovít Šimko
Narodil sa 29. júla 1890 v Senici v rodine národovca, politika a lekára Ľudovíta Šimka a Ireny, rodenej Gavorovej. Mal dvoch súrodencov, sestru Annu a brata Ivana. Ľudovít Šimko mladší prežil svoje detstvo prevažne v rodnom meste.
Už ako jedenásťročný začal navštevovať Vojenskú reálku v Hraniciach na Morave, kde získal solídne vojenské vzdelanie a prehĺbil si znalosť jazykov. Po skončení reálky nastúpil v roku 1907 do Vojenskej akadémie vo Viedenskom Novom Meste. Štúdium ukončil v roku 1910 a za dobré výsledky v škole, ktorú už roku 1752 založila Mária Terézia, ho ešte rok pred jej absolvovaním vymenovali do prvej dôstojníckej hodnosti, a to poručíka cisárskej a kráľovskej (tiež c. a k.) armády.
Vojenská dráha
Profesionálna vojenská dráha poručíka Šimka sa začala písať v septembri 1910 v Bratislave, kde bol pridelený 72. pešiemu pluku cisárskej a kráľovskej armády. Po vypuknutí prvej svetovej vojny sa ako nadporučík rakúsko-uhorského delostrelectva dostal v auguste 1914 na srbský front, do priestoru Kraljevo Polje – Sopotnik. O rok neskôr, v októbri 1915, ho prevelili k 31. poľnému húfnicovému pluku, ktorý bol v zostave rakúsko-uhorskej armády nasadený na východnom fronte v Haličskej oblasti (Užocký priesmyk, Polonina Bukowska, Halicz, Ľvov). Tam utrpel Šimko aj ľahké zranenie a od februára do júna 1916 pobudol v nemocnici v Budapešti. Následne bol povýšený do hodnosti kapitána (stotníka) a prevelený na rumunský front. Vo februári 1918 už velil húfnicovému oddielu 16. horského delostreleckého pluku na talianskom bojisku (Lipnik, Trento, Caporetto). Dráma na rieke Piave na sklonku svetovej vojny ho zastihla ako veliteľa taktickej skupiny.
Kapitán Ľudovít Šimko sa prihlásil do čs. armády 17. novembra 1918. Stal sa veliteľom Gardy slovenskej slobody (neskôr premenovanej na 1. pluk Slovenskej slobody) organizovanej v Uherskom Hradišti pri Veliteľstve čs. vojska na Slovensku. Garda sa v polovici decembra 1918 premiestnila do Ružomberka a jej jednotky, ako jediné slovenské v zostave čs. domáceho vojska, sa zúčastnili na oslobodzovaní východného Slovenska spod maďarskej (29. 12. 1918 Košice) a na Orave a severnom Spiši i poľskej nadvlády. V marci 1919 prevzal velenie náhradných telies poľného delostrelectva č. 14 a 114 v Bratislave a súčasne vstúpil aj do radov Zväzu čs. dôstojníctva. V máji 1919 už pôsobil vo funkcii pobočníka veliteľa mesta Bratislava, a v priebehu bojov o Slovensko proti jednotkám maďarskej boľševickej Červenej armády zastával od júna do začiatku júla 1919 funkciu veliteľa obranného úseku na Dunaji, juhovýchodne od Šamorína. V auguste 1919 Šimka pridelili k čs. vojenskej misii v Budapešti, odkiaľ sa do vlasti vrátil v septembri 1920. Následne pôsobil v Prahe ako konceptný dôstojník zahraničného oddelenia prezídia ministerstva národnej obrany a v novembri 1922 ho vyslali študovať na Vysokú vojnovú školu v Bukurešti. Dňom 22. decembra 1922 bol povýšený do hodnosti štábneho kapitána generálneho štábu a vojenskú školu v Rumunsku úspešne absolvoval 9. decembra 1924. Slovom a písmom ovládal francúzštinu, nemčinu, rumunčinu a maďarčinu.
Veliteľské posty
Ľudovít Šimko postupne od decembra 1924 do októbra 1927 vystriedal štyri veliteľské funkcie v Olomouckej a Košickej posádke. Do hodnosti majora gšt. čs. armády ho povýšili v Košiciach 4. decembra 1926 a v októbri 1927 bol prevelený na MNO v Prahe, kde zastával funkciu referenta študijnej skupiny 2. spravodajského oddelenia Hlavného štábu. Od októbra 1928 pôsobil znovu v Košiciach, a to vo funkcii prednostu 1. organizačného oddelenia štábu Zemského vojenského veliteľstva (ZVV). V marci 1930 úspešne vykonal skúšku spôsobilosti pre službu generálneho štábu ako podplukovník a do tejto hodnosti bol krátko nato aj povýšený. Medzitým bol v roku 1929 prevelený na Podkarpatskú Rus, kde až do septembra 1933 pôsobil najskôr vo funkcii veliteľa II. oddielu delostreleckého pluku 12 a potom krátko aj ako veliteľ pluku. Koncom leta 1933 podplukovníka gšt. Šimka opäť prevelili. Stal sa prednostom 1. organizačného oddelenia štábu ZVV v Brne a od 1. januára 1937 veliteľom delostreleckého pluku 8 v Opave, ktorý bol začiatkom roka 1938 premiestnený do Frenštátu pod Radhoštěm. V tom čase mal už vážne podlomené zdravie.
Vo Frenštáte pod Radhoštěm ťažko chorého Šimka zastihla májová aj septembrová mobilizácia čs. armády a napokon aj tragický mníchovský diktát štyroch mocností z 29. na 30. septembra 1938. Oslabený chorobou i politickým a spoločenským vývojom vo vlasti zomrel 29. novembra 1938 v olomouckej vojenskej nemocnici. Nekrológ 2. decembra 1938 priniesli všetky hlavné slovenské denníky okrem Slováka. Riadky v Slovenskom denníku č. 279 hovoria za všetko:
„S Lajom Šimkom odchádza jeden z tých iba niekoľkých vyšších dôstojníkov našej armády, ktorí sú národnosti slovenskej… Bol aktívnym dôstojníkom rakúsko-uhorskej armády a to bolo aj príčinou, že v novej oslobodenej vlasti, ktorej hneď venoval svoje služby a vedomosti…, jeho odborné schopnosti boli ignorované. Je všeobecne známe, že príliš vynášané legionárstvo, v mnohých prípadoch pochybnej ceny zatlačovalo u nás mnohé schopné sily… Tak i Lajo Šimko bol srážaný a zatlačovaný, kým iní, takmer vojenskí analfabeti, robili generálske kariéry. Zomiera 48-ročný podplukovník slovenský, od svojho 11. roku vojak, Slovák z najlepšieho slovenského rodu, ukrivdený, resignovaný. Zomiera na prahu novej slobody slovenskej, ktorá iste by bola blahoprajnejšia k nadanému synovi slovenskej krajiny…“
Podplukovník generálneho štábu Ľudovít Šimko bol nositeľom Čs. vojnového kríža (1928) a Litovského radu. Je pochovaný v rodinnej hrobke na evanjelickom cintoríne v Senici. Rozkazom ministra obrany Slovenskej republiky z 8. mája 2009 bol povýšený do vojenskej hodnosti plukovník in memoriam.
Autor textu: plk. Mgr. Miloslav Čaplovič, PhD., riaditeľ Vojenského historického ústavu v Bratislave
Fotografia: Vojenský historický archív v Bratislave
Text bol publikovaný v mesačníku MO SR Obrana, 2011, č. 12, s. 27. ISSN 1336-1910
Vzhľadom na aktuálny stav opatrení spojených s pandemickou situáciou, Trnavský samosprávny kraj – Záhorské osvetové stredisko v Senici plánuje v spolupráci s ďalšími inštitúciami uskutočniť zamýšľané pietne podujatie v blízkej budúcnosti. Úprimne veríme, že si aj týmto spôsobom budeme môcť uctiť vzácnu osobnosť našej regionálnej histórie, ktorou plukovník in memoriam Ľudovít Šimko nepochybne bol.
Mgr. Miroslav Koprla, PhD.