Dňa 4. 2. 2026 o 17.00 sa v Záhorskom osvetovom stredisku v Senici uskutočnila ďalšia prednáška z cyklu spoločných stretnutí, ktoré pre vás pripravujeme v spolupráci Miestnou organizáciou Slovenského zväzu astronómov Hvezdárňou Sobotište.
Prednášku viedol RNDr. Svetozár Štefeček, ktorý pre vás pripravil aj zaujímavý článok o zimných vesmírnych úkazoch.
Zimná obloha
Ľudia mali od nepamäti tendenciu pomenúvať veci a javy okolo seba, a preto i na hviezdne nebo preniesli významných hrdinov, ale aj iné objekty svojich povestí a bájí. Postupne rozdelili oblohu na 88 súhvezdí, z ktorých niektoré vidíme po celý rok, iné u nás vôbec nevychádzajú. Keďže ďalšie vidíme prednostne v určitom ročnom období, dostali prívlastky jarné, letné, jesenné a zimné.
Zimné súhvezdia môžeme vymedziť rozsahom rektascenzií 3h až 9h (vyjadruje sa v hodinách v smere západ – východ, pričom počiatok je v jarnom bode). Zo zvieratníkových súhvezdí sem patria Býk, Blíženci a Rak. Na začiatku nášho letopočtu ležal v Rakovi tzv. zimný slnovratový bod (preto máme na Zemi obratník Raka), v súčasnosti sa vďaka precesnému pohybu zemskej osi presunul na východný okraj Býka. Práve sem sa bude premietať Slnko v čase letného slnovratu, a preto túto časť oblohy na začiatku leta nemôžeme sledovať.
Okrem tejto trojice sa severne od rovníka nachádza Povozník a časti Perzea a Rysa. V oblasti rovníka nájdeme Malého psa, Jednorožca a dominantou je bez pochýb Orión. Južne od rovníka sa rozprestiera Zajac, Veľký pes a ešte súhvezdia, ktoré sú u nás iba čiastočne viditeľné – Eridanus, Rydlo, Holubica, Korma a Kompas.
Cez zimné súhvezdia prechádza i Mliečna dráha, jej ramená sú však oproti letnej časti málo výrazné. Čo však robí zimnú oblohu fascinujúcou, je predovšetkým množstvo jasných hviezd. Tie najjasnejšie vytvárajú zoskupenie (tzv. asterizmus) nazvané Zimný šesťuholník príp. mnohouholník.
Najsevernejšou hviezdou mnohouholníka je Capella z Povozníka, ktorá je v našich zemepisných šírkach nezapadajúca (cirkumpolárna). V polovici februára krátko pred 20 h je takmer v nadhlavníku, uprostred leta v nočných hodinách sa zasa takmer dotýka severného horizontu. Svojou farbou i povrchovou teplotou pripomína Slnko, jej priemer je však v porovnaní s našou materskou hviezdou takmer 10-násobný.
Juhovýchodne od Capelly nájdeme dvojicu hviezd z Blížencov, Castor a Pollux, ktoré sú uhlovo veľmi blízke, a preto ich možno považovať za jeden bod šesťuholníka. V ich zdanlivej blízkosti sa počas tejto zimy premieta i najväčšia planéta slnečnej sústavy – Jupiter. Južne od nich leží Prokyón z Malého psa a najjužnejším vrcholom útvaru je Sírius z Veľkého psa. Je to najjasnejšia hviezda celej nočnej oblohy, za svoj lesk však nevďačí veľkým rozmerom, ale skutočnosti, že je jednou z najbližších hviezd k slnečnej sústave (8,6 svet. roku). Sírius zohral významnú úlohu v staroegyptskom kalendárnom systéme, jeho heliaktický východ znamenal každoročné záplavy na Níle, dôležité pre poľnohospodárske práce v tejto oblasti.
Zaujímavosťou je, že Prokyón i Sírius sú dvojhviezdami a v oboch prípadoch je menším súputníkom biely trpaslík – hviezda s malým priemerom, ale obrovskou hustotou (hracia kocka z tohto materiálu by vážila niekoľko ton!).
Rigel z Orióna (jeho západná noha) je ďalším vrcholom šesťuholníka, ide o nadobra s rozmerom dosahujúcim 70-násobok slnečného priemeru a vysokou povrchovou teplotou (12 tisíc °C). Jeho farba vytvára nápadný kontrast nielen s červeným nadobrom Betelgeuze, ale aj s oranžovým Aldebaranom z Býka; ten je zároveň poslednou hviezdou asterizmu.
Sychravé počasie zimných mesiacov nám málokedy umožní sledovať tieto skvosty zimnej oblohy. Ak sa teda vyskytne vhodná príležitosť, nezabudnime ju využiť na ich pozorovanie triédrom, astronomickým ďalekohľadom, prípadne i voľným okom.